Produkt byl přidán do košíku
Produkt byl odebrán z košíku
Objednávka se odesílá, buďte trpěliví.

Rozhovor: Ester Šabíková

Ester je studentkou VŠVU v Bratislavě a zároveň fotografkou s velmi osobitým přístupem. Fotí zásadně analogově, protože jí umožňuje mnohem větší prožitek. Právě prožitek, smysly, pocity, hloubka a atmosféra jsou pojmy, které jsou její práci velmi blízké. Ester má ohromný vztah k přírodě a svoje fotografie tak při jejich prezentaci neváhá kombinovat s různými přírodními objekty, anebo dokonce nechat přírodu “malovat” na fotocitlivý papír místo ní.

Při příležitosti výstavy, kterou má Ester Šabíková v Polagraphu Brno, si s ním popovídala naše brněnská kurátorka Kristina Ištvániková.

Kedy vzniklo prvé spojenie medzi tebou a fotografiou?

Na to si úplne nespomínam. Mamina mi rozprávala ako som v ôsmej triede na základnej škole vyhlásila, že budem fotografka. Úplne si pamätám na moment, keď ma môj tatino zobral fotiť skoro ráno na Karlov most. On na to spomína ako na chvíľu, kedy si uvedomil, že to s fotografiou bude niečo vážne, lebo mňa z postele skoro ráno len tak niečo nedostane.

Fotografia sa pre mňa stala jazykom. Keď som mala 16 rokov, naplno som si uvedomila, že keď fotím, je mi lepšie. Dokážem sa vyjadrovať o veciach, na ktoré slová hľadám len veľmi ťažko. Zaznamenávanie každodennosti a jej postupné narastanie sa stalo mojou absolútne neoddeliteľnou súčasťou a zrástlo so mnou.

Ako si sa dostala k analógovej fotke a prečo práve k nej?

Pre mňa to bola vždy analógová fotografia, už čo si pamätám. S digitálom som sa len na začiatku učila chápať svetlo, clonu a čas. Naplno a reálne som to dokázala, ak sa to tak dá vôbec povedať, pochopiť až pri analógu, ktorý má presne to, čo má mať: hĺbku, atmosféru, spomalenie. Človek sa inak koncentruje, je si vedomý, že narába s istým, obmedzeným počtom záberov.

A čo si myslíš o postavení analógu v dnešnom presýtenom čase?

Žijem si vo svojej bublinke a verím, že to ľudia dokážu oceniť. Čím ďalej tým viac mám pocit vizuálneho pretlaku, ktorý na nás padá zo všetkých strán. Pomaly si uvedomujeme vzácnosť času a práve tú analógová fotografia demonštruje veľmi zodpovedne. Mám pocit, že sa analóg trochu prinavracia do hry. V istom zmysle už prišlo preplnenie digitálom a teraz je tu akási nostalgia za filmom, za matériou. Ale ako hovorím, hľadím na to iba z mojej bubliny. Pre mňa osobne je to nekonečný rozdiel a verím, že tu s nami analóg bude na veky vekov, kým to s nami naša planéta nevzdá, čo sa jej samozrejme až tak čudovať nebudem.

Akým fotoaparátom najčastejšie vznikajú tvoje fotky?

Môj najobľúbenejší je Hasselblad 503 CX- stredný formát s kazetou 6×6, s ktorým pracujem od 2.ročníka na vysokej škole. Stala sa z nás nerozlučná dvojica a prakticky mám pocit, že až s ním som sa naučila úplne všetko. On presne vie čo potrebujem, čo hľadám a čo riešim. Častokrát je to oveľa skôr ako som schopná čokoľvek pomenovať. Až spätným nahliadaním si uvedomím čo sa udialo a prečo. Som celkovo veľmi impulzívny a intuitívny človek. Práve môj vzťah a dôvera vo fotografiu mi umožnili vnímať svet tak intenzívne a veriť môjmu vnútornému hlasu a oku.

Využívaš okrem foťáku na film aj iné možnosti zaznamenávania?

Veľmi rada fotím aj na mobil a následne tieto fotky zdieľam do príbehov na Instagrame.  Je to pre mňa veľmi dôležitý proces a nástroj na uvedomovanie si vecí, na ktoré sa v mojej realite každého dňa zameriavam a čo si z nej vyberám. S týmto vedomím sa potom snažím pracovať ďalej v mojej práci. Tak nejak to všetko so všetkým súvisí. Možno je to len mojou nutkavosťou, ale vidím symboliku a súvislosti aj v tých najmenších momentoch života. Každý deň je nový a rodiaci sa. Je to živelné a tak to mám rada. Keď s vedomím, že nič nie je definitívne, vchádzam do nového dňa.

Jeden z tvojich súborov získal tretie miesto v súťaži Slovak Press Photo, o čom tento súbor hovorí?

Volá sa Metamorphosis of beauty a je o pocite, o procese, o kráse a následnom seba pochopení. Skladal sa zo štyroch celkov, v jednom som pozorovala a snímala vädnúce kvety, v ďalšom rozpadajúce sa priestory. Do toho tretieho som fotila ľudí, ktorých už dlho poznám a ktorí majú na tele nejakú jedinečnosť: jazvy, fľaky, deformácie.

Všetky tieto tri celky boli o tom, v čom vidím krásu. V tom čo možno primárne za krásne považované byť nemusí, no pre mňa je to absolútne. V poslednej časti som sa zamerala na svoje telo, ktoré mi ako krásne neprišlo, ale chcela som ho také vidieť.

Tam vznikla napríklad aj fotografia Butterfly, ktorú osobne vnímam ako veľmi dôležitú. Tá bola následne použitá aj na titulku knihy od Katie Kitamura, Rozchod, ktorá vyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve INAQUE  v roku 2018. Ďalšia fotografia zo série ožila ten istý rok na obale nového albumu Undisclosed Grounds od Nylon Union.

Kam si sa od tohto súboru posunula? Viem, že tvoja tvorba neobsahuje mnoho uzatvorených cyklov, má to nejaký význam?

Ešte nejakú dobu som sa zaoberala mojou podobou a otáčala svoje zrkadlo na seba napríklad v sérii Úvaha nad váhou vlastného autoportrétu. Toto vyvrcholilo sériou Regres, ktorá bola o ženskosti, o mojej osobnej regresívnej skúsenosti, kedy som sa navracala do obrazov vyvolaných mojou mysľou a alfa spánkom. Práve tu som začala výrazne pracovať s elementom vody, so symbolom mušle a s materialitou fotografie. V Regrese som si zahojila mnohé rany a otvorila dvere dokorán.

Ďalšia práca bola moja bakalárka, Adventure time. Bola o materialite fotografie, o svetle, o čase, o procese a priestore, bola veľmi intenzívna a demonštrovala som v nej môj živelný vzťah s fotkou. Zamýšľala som sa nad ňou ako nad maľbou svetlom a pohrávala som sa s predstavou na maľby a fotografie ako na matky a dcéry, ktoré sa spoločne vyvíjajú, ovplyvňujú a navzájom učia. Bola v tom aj taká osobná analógia, keďže moja mama je maliarka a vzťah som skúmala z vonkajšej formálnejšej strany, tak aj z tej vnútornej prežívanej a rodiacej sa.

Moju prácu vnímam ako jeden živý celok a to najmä preto, lebo ona žije so mnou a ja žijem s ňou. Je to úprimné zrkadlo toho čo reflektujem a čo ma obklopuje. Je pre mňa jazykom, ktorým komunikujem so svetom a v neposlednom rade i sama so sebou. A preto tam, kde jedna práca končí, prirodzene začína ďalšia. Ja sa mením, svet sa mení a fotka ostáva. Myslím, že najväčším prirodzeným posunom bol prechod z môjho vnútra, cez moje telo až k vše objímajúcej prírode. Ona je posledné dva roky mojou hlavnou témou. V osobnom aj pracovnom zmysle sa snažím šíriť najmä citlivosť voči nej a životu ako takému.

Jeden semester si strávila na stáži v Arles, bola pre teba táto skúsenosť niečím prevratným?

Povedala by som, že prevratným je to pravé slovo, vo všetkých zmysloch. Zažila som tam prvýkrát samostatný život v inej krajine a s iným jazykom, ktorému som v tom čase ešte len začínala rozumieť. S iným svetlom, s inými prírodnými a kultúrnymi rozmermi. Škola, na ktorej som študovala je zameraná čisto na fotografiu a je považovaná za jednu z najlepších v Európe. Práve to tam bolo veľmi cítiť aj vybavením, aj v prístupe samotných študentov a ich vzťahu s pedagógmi.

Naplno sa mi tam rozvinula forma vnímania inej ako vizuálnej a jazykovej komunikácie. Slová tam pre mňa boli hudbou. Vnímala som najmä vnútorný monológ a dialóg s prírodou a jej elementami. Začala som viac a hlbšie cítiť ľudí, keďže jazyk nebol dôležitý.

Napriek všetkému čo som sa tam naučila, bola najdôležitejšou skutočnosťou bezprostredná blízkosť mora. Všetok môj voľný čas som trávila na pláži Piemanson v národnom parku Camargue. Práca ktorá tam vznikla, má názov Ecosystém a v rámci nej som spravila aj moju prvú dažďovú fotografiu zachytenú priamo na svetlo-citlivý papier. Tento princíp sa na škole veľmi páčil a pomkli ma k tomu aby som ho ďalej rozvíjala. Veľa cestujem aj keď prší, dážď zbieram a tak isto aj morské vlny. Vždy s inou energiou sa vrhám s papierom v rukách do ich ohlušujúcej alebo pokojnej sily.

Fotografiu často spájaš s rôznymi inštaláciami, či performáciou.

Myslím, že ma veľmi ovplyvnila napríklad aj semestrálna stáž v roku 2017 na katedre šperku, kde som súčasne pracovala s jednou témou aj na šperku, aj na fotke. To bezprostredné narábanie s materiálom, z ktorého mi priamo pod rukami v priebehu času vznikali malé objekty so mnou veľmi pohlo. Vo finále išlo o kolekciu deviatich prsteňov. Táto materialita sa prevtelila aj do narábania s fotografiou. Otvorila som si týmto spôsobom dvere k tomu, čo som robila už ako dieťa a to zbieranie a zoskupovanie prírodných predmetov do malých inštalácií. Rodičia to volali Esterkine oltáriky a myslím, že je to stále dosť výstižný názov. Tak nejak je táto fyzickosť minulého, prítomného času už neoddeliteľnou súčasťou môjho prejavu.

Pokiaľ ide o performance, tomu sa pomaly otváram čím ďalej tým viac. Ako malá som chodila na dramatický krúžok. Vo vyjadrovaní pohybmi a znázorňovaním cez prežívanie som vždy bola ako doma. Počas mesiaca fotografie v Bratislave sme aj s ďalšími spolužiakmi dostali priestor na OFF festivale, kde nám naši pedagógovia dali úplnú slobodu prejavu.

Vymysleli sme si taký procesuálny priestor. Spojila som tu moje postupy do jedného a počas šiestich hodín som okolo seba vytvárala mandalu, ktorá bola zložená zo svetlo-citlivého papiera, mušlí, kameňov, lupeňov kvetov, malých fotografií z môjho archívu a živého machu, ktorý mi na prácu ponúkol kamarát. Nešlo len o vizuálnu hru, ale aj o symbolické, rituálne zhmotnenie tej nádhery, ktorá nás obklopuje v jednu živú, procesuálnu fotografiu.

 

Výstavu Ester Šábikové můžete navštívit až do 27. února.
Polagraph Brno, Pekařská 34

Více informací najdete na našem Facebooku.

Odeslat odpověď