Produkt byl přidán do košíku
Produkt byl odebrán z košíku
Objednávka se odesílá, buďte trpěliví.

Rozhovor: Alexander Rehorovský

Pátým počinem brněnské galerie Polagraph, která v těchto dnech slaví jeden rok své existence, bude výstava slovenského fotografa Alexandra Rehorovského. Ten ve svém dlouhodobém projektu mapuje život obyvatel jazykově, kulturně a nábožensky izolované komunity v jedné horské obci. Se svým cyklem černobílých fotografií zabodoval dvakrát v soutěži Slovak Press Photo (2017, 2018) a jeho fotky byly k vidění i rámci výstavy OSN v New Yorku. Nejen o jeho blížící se výstavě v Brně si s ním povídala Kristína Ištvániková. 

Viem, že sa fotografii venujete zhruba posledných 10 rokov. Ako ste sa k nej dostali?
Hýbal som sa okolo nej od mala. Viac ma začala zaujímať keď som od manželky dostal na tridsiatku digitálny fotoaparát. Krátko na to nasledoval prvý analógový, strieborný Olympus OM-2 a potom veľa ďalších, prevažne mechanických kúskov. Hoci ma baví aj digitálna fotka, táto mechanická stránka je mi o čosi bližšia. Držať takýto prístroj v ruke a počúvať ako sa v ňom naťahujú pružiny a točia kolieska je predsa len o niečom inom ako sledovať či je baterka dostatočne nabitá. Veľký vplyv na mňa mali aj fotografické knihy, ktorých mám doma už nespočetné množstvo. Dnes si sobotné, či nedeľné ráno bez knihy a kávy neviem ani len predstaviť. 

Ktorá bola tá posledná?
Posledný prírastok je od Ernesta Bazana a volá sa Cuba. Podľa môjho názoru zatiaľ najlepšia kniha o Kube, ktorá vyšla. Zároveň je to kniha z výherného súboru, za ktorý dostal World Press Photo. Z domácich je to Vojta Sláma a jeho Vlčí med, ktorá je už dávno vypredaná. Stálo ma mnoho síl než som ju zohnal, no môžem povedať, že to určite stálo za to. Obe sú poskladané z fotografií, ktoré sú silno vizuálne. Netvrdím, že obsah nie je podstatný, no pre mňa je na prvom mieste práve vizuálny rozmer fotografie a potom až všetko ostatné. Toto tvrdenie samozrejme závisí aj od žánru fotografie. Vizuálny aspekt ma baví na cudzích fotkách a o niečo podobné sa snažím aj pri vlastnej tvorbe. Hľadať fotografie, ktoré sú vizuálne zaujímavé, ktoré fungujú aj samostatne, nemusia byť nevyhnutne iba súčasťou väčšieho celku. Keď sa takýchto fotiek v projekte nazbiera viac a podarí sa ich rozumne poskladať môže vzniknúť niečo potenciálne veľmi silné. A práve to sa podľa môjho obom autorom podarilo. Navyše ich oboch aj trochu poznám a sú to sympatickí ľudia. O to je potom čítanie a prezeranie si ich kníh pre mňa zaujímavejšie.


Väčšina vašich fotografií je čiernobiela. Prečo vám učaroval práve tento typ fotky? 
Pôvodne to súviselo aj s mechanickým analógom a schopnosťou vyvolať si vlastné fotky. Dnes to súvisí s tým, že som si za tie roky na čiernobielu proste zvykol. Keď fotografujem, tak vidím viac čiernobielo ako farebne. Nateraz nemám potrebu to meniť. Plus všeobecne si myslím, že vďaka ďalšej úrovni abstrakcie, ktorú čiernobiela fotografia zahrňuje je jej tvorba o čosi jednoduchšia ako vo farbe. 

Ľudia sú hlavnou témou vašich fotiek. Prečo je práve sociálna téma tak silno prepletená vašimi prácami? 
Možno to súvisí s tým, že ma najviac z celej fotky baví samotný proces fotografovania. Byť vonku s foťákom v ruke, stretávať ľudí, dostávať sa s nimi do interakcie, spoznávať časti ich príbehov, možno trochu skúmať ako žijeme.

Sú vaše fotografické cykly nejakým spôsobom prepojené, alebo ide o samostatné projekty?
Túto otázku si v poslednej dobe kladiem aj sám. Dlho som si myslel, že cykly sú silne definované miestom či ľuďmi. Jeden je dlhodobý dokument o komunite v horách v Šumici, druhý o Istanbule, tretí o dôležitých ľuďoch z môjho bezprostredného okolia. Dnes mám trochu pocit, že to je iba jeden dlhý cyklus, ktorý možno ešte úplne nevidím. Cyklus o tom ako vnímam svet okolo seba a veci, ktoré sú v živote dôležité. Zatiaľ som však neprišiel na to, ako ho vyskladať. Čo sa týka sveta, ktorý sa snažím fotkami zachytiť ide stále iba o akési hľadanie. Myslím, že to bude súvisieť s postupným uvedomovaním si, že dôležité je žiť tu a teraz, v prítomnosti.  

Spomínali ste dlhodobý dokument o komunite v Šumici. Viem si predstaviť akú náročnú úlohu môže predstavovať snaha dostať sa do izolovanej skupiny ľudí niekde v horách. Ako sa vám to podarilo? 
Nebol som na to sám. Bolo to vďaka partii ľudí okolo brnenských fotografov Romana Franca a Gábiny Kolčavovej. Dôležitú úlohu v celom procese zohral aj Jindra Štreit. Práve oni dostali nápad vyraziť do Šumice a urobiť tam pomalou formou fotograficko-etnografický dokument. Rozhodli sa tam so sebou zobrať pár kamarátov zo Slovenska a Čiech. Prvýkrát sme tam boli v roku 2016, odvtedy sa tam vraciam každý rok. Zobral som tam napríklad svoju rodinu a vznikli tam zvláštne silné vzťahy, založené na dôvere. Na tom, že jedna strana má vôľu podeliť sa o svoj životný príbeh a druhá strana úprimný záujem ho spoznať. Popri tom som sa naučil podojiť kravu, kosiť lúku či zapriahnuť pluh a orať pole. Nie je to ale žiadna prvoplánová romantika. To naivné sa po chvíli vytratí a keď človek prenikne hlbšie odokryje sa mu svet podobný tomu ako ho pozná tu. Svet plný komplikovaných vzťahov, dobrých a zlých vlastností, rôznych motivácií a konaní. Veľmi rád na takéto miesta cestujem, no vždy sa teším na návrat domov. 

Jeden z vašich projektov sa volá Hľadanie vnútorného ticha. Dokázali by ste mi bližšie vysvetliť, čo to pre vás vlastne znamená? 
Presne definované to nemám. Trochu to možno naznačujem v krátkom texte k výstave. Mám pocit, že sa dnes mnohí za niečím ženieme. Veríme tomu, že keď to nájdeme, tak sa niečo zmení. A vôbec to nemusia byť iba materiálne veci. To ,,niečo‘‘ môže byť napríklad poznanie. Ja som si v Šumici uvedomil, že nemusím za zážitkami cestovať cez pol sveta a hľadať exotiku, či poznanie v inej kultúre, že to mám všetko tu za rohom. Exotika, ktorú som hľadal pre mňa nakoniec nebola ani nevyhnutne potrebná. Tým podstatným sa stalo ako to spoznávanie a poznanie aplikujem aj vo svojom bežnom živote. A práve preto veľmi nerozmýšľam nad tým ako to vnútorné ticho vyzerá. Momentálne ma baví proces jeho hľadania. To mi nateraz vyhovuje. 

 

VERNISÁŽ V POLAGRAPHU BRNO 10. PROSINCE

Vernisáž snímků v kurátorském výběru Tomáše Hlivy proběhne 10.12. 2018 od 19 hodin za účasti autora a redakce časopisu FOTO. Tímto vás srdečně zveme a těšíme se na vás! 

 

Odeslat odpověď